Štefánik trail 2016

Autor: Dag Ulehla | 24.6.2016 o 11:00 | Karma článku: 4,16 | Prečítané:  548x

Môj prvý ultra beh nad 100 km. Štefánik trail 144 km, +5330m, -5680m. Trasa trailu vedie z Mohyly k soche M.R.Štefánika v Bratislave.

Sú tri dni po behu a so mnou stále lomcujú endorfíny a neuveriteľné pocity z prekonania samého seba. Stále tomu nemôžem uveriť. Ja som dal Štefánika a 145km? Pripadám so ako ten Záhorák keď celý deň okukával v ZOO žirafu a večer keď ho zriadenec vyprevádza von, otočí sa k žirafe a povie “Aj tak tomu neverím že existuje”. Trefný vtípok.

Sú mystické Štefánik trail čísla 144km, +5330m, -5680m prístupné "obyčajnému", priemernému, radovému bežcovi, s pár odbehnutými maratónmi? Môže sa na také  šialenstvo o akom sa dá dočítať iba v knihách, prihlásiť? A nielen prihlásiť, ale aj mať tú trúfalosť a postaviť sa na štart a celú tú šialenosť absolvovať. Hlavne keď môj najdlhší beh v živote bol minulého roka 53km, Kamzík-Baba-Kamzík.

Nuž, ak by som nezažil na vlastnej koži, poviem NIE!

Celý príbeh sa začal úplne nevinne a banálne.

Bolo to niekedy vo februári ráno v hale Elán pri ospalom rozkluse na cvičenie, kde som počúval triatlonistov (3NT) akej triatlonistickej lahôdky by sa radi zúčastnili tento rok, budúci rok, prípadne v ďalekom časovom horizonte až nazbierajú potrebné skúsenosti a odvahu. Také vyklusávacie kecanie. Pretože nie som triatlonista,  tak som rozhovoru nedával žiadnu váhu. Aj tak neviem ktorý triatlon, ironman je aký v ktorom mieste je úžasný a v inom ešte úžasnejší…….. dobre robilo počúvať úžasné fikcie, ďalekú budúcnosť. Napadá mi čo také si dám ja? Jasne Krakov maratón, ale čo by mohlo byť niečo vzrušujúcejšie, vyzývavejšie? Asi nič, veď mal som možnosť absolvovať Non stop NT, Materhorn maratón, Kamzík-Baba-Kamzík, Chamonix 25km. Úžasné zážitky, tešilo ma spomínať na prežité. Skončil sa rozkus, začalo klasické cvičenie, abeceda, atď. V šatni, po tréningu, sa zničoho nič na mňa obráti Peter Krivosudský s otázkou

“A ty máš aké plány tohto roku?”

“Ale, dám si Bratislavský Hamburg, ČSOBčku a Krakov maratón. Mám už plán, nestratím sa”

“Však hej - hovorí Krivoško - ale ja sa pýtam na tvoje tajné ciele, výšiny. Chápeš?”

“Jasné, ja už mám všetko čo som chcel za sebou”, hovorím a zrazu z malého mozgu sa vynorí spomienka na Štefánik trail.

“Tak vieš mám takú fantasmagóriu - Štefánik trail”

A to je čo? V tom sa ako tiatlonista Peter neorientuje

No, to je 144km, Z Bradla do BA prevýšenie 5330m.

Pekné, pekné….. a prečo to nejdeš?

Ja? Skoro mi oči vypadli z jamiek. Veď na to nemám, nie som ultráš.

No a čo!!!! Veď o rok budeš iba starší, nič viac. Choď na to!!! Doporučil mi Peter a odišiel zo šatne.

Zostal som v šatni stáť sám ako soľný stĺp.

“Aký múdry, veď prečo by som sa prihlasoval na také niečo nemožné? Tá mládež nemá fakt zábrany. Čo si myslí že mám tridsať?” Uzavrel som v duchu rozhovor a šiel po svojom. Ale v duchu mi polichotilo že si myslí že na to mám.

Dva týždne bol pokoj, len to semienko sa pripravovalo na svoj čas. Potom som znova zablúdil na stránku Štefánikovho trailu. Pozrel si základné info, podmienky účasti. Nič, to je blbosť. Nie som sebevrah. Trať vyzerá síce dobre, ale je to pre mňa nemožné. Prevýšenie 2,5x viac ako Nonstop NT. Kravina. Zavriem stránku. Počkať, ešte si pozriem ako sa dá prihlásiť. Aha, cez predpredaj.sk, tak tam už mám prístup, ale na túto akciu ho nebudem potrebovať. Bol som večer sám doma, manželka šla na nočnú ………. za hodinu som bol prihlásený, aj s objednanými tričkami, trofejné kusy všakže. A bolo to, chytila ma panika. Otvoril som facebook a píšem hneď Krivošovi: Vieš čo som vyviedol? Prihlásil som sa na Štefánika!!!!!!! Máš ma na svedomí, musíš ísť so mnou ako doprovod, Pacer.

Jasne Dago idem s tebou ako doprovod. Povedz odkiaľ kam a idem.

Ja somár a teraz už nemôžem cúvnuť. Čo teraz? Už nič, keby sme boli spolu v krčme, tak poviem Krivošovi že má menej piť, ale takto. ČO UŽ!?!?

Tak, takto som sa sám namotal. Krakow dopadol zúfalo, achilovky ma boleli tak že druhú polovicu maratónu som odbehol za tri hodiny….. príprava vyzerala adekvátne, terény som radšej nebehal a skôr som sa šetril, než poriadne trénoval cross …..

A bol tu zrazu piatok 10,

ešte že nie 13teho!!!!, a ja som sedel v autobuse smerom na štart Štefánika.

Predo mnou sedí na sedadle Martin Stoličný a spolu sa bavíme. Aké máme predstavy o behu, ako chceme zabehnúť….. No, oproti mne má nabehané až do neba. Slušná príprava. Začínam pochybovať či sedím v správnom autobuse a či vôbec vystupovať z neho. Za Trstínom nás pokropil svieži dáždik. Takých povzbudzujúcich 20 minút. Pozerám von oknom a vidím že červená značka križuje cestu a železnizu. Tá červená s ktorou budem musieť v dobrom, aj zlom, vydržať do Devína. A tu niekde sa nachádza aj Šrekov vŕšok, ehm mám naštudované. Tak to je výborné, vždy som si myslel že Šrek je iba rozprávková bytosť a on na Slovensku má rukolapné určenie miesta. Potešilo ma to a hneď som sa cítil lepšie.


DSC_0813.JPG

Na Mohylu prichádzame okolo tretej. Štyri hodiny do štartu. Slniečko svieti, je príjemne teplo. Čas si vypĺňam všelijako. Káva, kofola, sem tam pokecám z nejakým bežcom. Dám reč s lekárom Robom Dinkom, ktorý má nabehanú najdlhšiu trať, tak ako ja, 53km Kamzík-Baba-Kamzík, pozdravím sa aj s Pertom Kubalom, ktorý trať absolvuje tretíkrát. Prichádza aj Vilo Novák s manželkou Katkou, priviezli synátora Broňa, ktorý si brúsi zuby na dobré umiestnenie. Pri stole sedí aj Bohuš Leysek a tiež Martin Stoličný. Pomaly si pripravím drop bagy, do ktorých balím oblečenie a tenisky, počkajú ma na Babe a Kamzíku. O trati nás už dlhšiu informuje Martin Urbaník, upozorňuje nás čo nás čaká na trati, kde nás bude chytať únava, na ktorom úseku nás najviac vzdá, motivuje nás že za každý odbehnutý km dostane Plamienok 14centov, ak dokončíme tak dvojnásobok. Myslel som si že taká info nebude mať pre mňa žiadnu váhu, ale keď som bol na vážkach počas behu či vzdať alebo áno, tak aj táto infoška klonila váhy na stranu pokračovať.

Je čas. Vchádzam do štartového koridoru a aktivujem si čip, ktorým sa budem prezentovať na kontrolných stanovištiach. V Camelbak-u mám liter vody, dlhé funkčné tričko a bavlnené tričko na noc, ako pižamo a fukeru + sladkosti, tri rožky s maslom a vákuovanú šunku. Tiež hromadu elektroniky mobil, Garmin, čelovka a Powerbank na dobíjanie.

Myslel som si že štartovať budem s nejakou pre mňa známou tvárou, ale nikde nikoho nevidím, čo je v podstate dobre. Od začiatku pôjdem svoje tempo a nemusím sa nikomu prispôsobovať. Hlavne je neprepáliť začiatok a myslieť iba na najbližšiu občerstvovačku. Ďalej je pre mňa hmla, nič, levy, biele miesto.

Presne ako sľubovali o 19:00 hod je štart

a môj pokus o zdolanie nemožného sa pre mňa začína. Od začiatku sa radím na koniec štartového poľa. Pri Mohyle sa točíme a smerujeme do Brezovej pod Bradlom. Ešte stíham fotiť z mobilu. Som prekvapený koľko ľudí stojí po boku a povzbudzuje nás.


DSC_0815.JPG

Z Mohyly do Brezovej príjemne klesáme lesom, kde nás vo veľkom povzbudzujú ľudia, aj Viléma Nováka s manželkou na poslednú chvíľu zahliadnem. V podstate po Dobrú vodu je to vynikajúce. Síl je na rozdávanie. Pred Dobrou vodou prechádzame prvým kontrolným bodom. Poklebetíme, posrandujeme. Proste hudba, tanec klobása. Od Brezovej bežím s Lenkou Kubisovou, s ktorou sme sa dali do reči. Tiež nemá žiadne skúsenosti z ultra, ale zblížilo nás poznanie že na Dobrú vodu chceme ísť za dve hodiny. Čo sa aj podarilo v čase 2:03 hod. Pokiaľ mi dobrovoľníci napĺňajú vodu do fľašiek hlcem melón, banán. Medzi dobrovoľníkmi spoznávam Mišu Polakovičovú, chýrnu to ultrášku - vyhrala Štefánika 2014!!! Dostávam fľaše nazad, rozlúčime sa s perfektnou obsluhou stanice a mažeme s Lenkou ďalej.

Za Dobrou vodou sa cesta vinie po lúkach a poliach. Akonáhle však vchádzame do lesa mení sa cesta na ílovitú mazľavú hmotu plnú mlák. Vyberám paličky a nasadzujem čelovku. Neviem či ja spomaľujem, alebo Lenka pridala, ale začína sa mi vzďaľovať aby som ju už nevidel. Verím že si dobre rozvrhla svoje tempo a sily. Bahnitá cesta mierne stúpa až do sedla, kde križujeme žltú značku a podklad sa stáva tvrdým a v pohode klesáme k chatovej oblasti Raková, kde sa napojím na asfaltu, ktorá nás popod spomínaný Šrekov vŕšok dovedie až na hlavnú cestu Trstín Jablonica. Tu sa beží veľmi dobre. V diaľke vidím svetelné kužele bežcov a sem tam ma aj nejaký predbehne. Vôbec nemám chuť držať čo len troška vyššie tempo. Mám veľký rešpekt pred tým čo ma čaká. Začína pofukovať chladný vánok, prezliekam sa do pyžama - dlhé funkčné tričko + bavlnené navrch. V Dolnej Rakovej točíme v pravom uhle od železnice do lesa. Začínam stúpať a prechádzam do chôdze. Cesta je vyznačená odrazovými terčíkmi a cítim sa ako na pristávacej dráhe. Skutočne v noci sa ide výborne. Opäť sa napájame na asfaltovú cestu, ktorá nás vedie cez kameňolom Buková. Tu dvaja borci zháňajú baterky AAA do čelovky. Ach jájaj, ja mám akumulátor a Powerbank, ja Vám chlapci nepomôžem. Ale asi problém vyriešia, pretože za chvíľu sa preženú okolo mňa. Začína stúpanie na Havraniu skalu. Cestu som ešte nikdy neabsolvoval, tak netuším čo ma čaká. Únavné stúpanie. Na Havranej skale sa mi otvorí výhľad na vysvietené Smolenice a okolité dedinky. Nádhera prenádherná. Tu niekde by mal byť vrchol Zárub, za chvíľu si prečítam že ešte hodinka. No optimizmus neopúšťaj ma!!! Začína to byť veselé. Postupne ma predbiehajú ďalší štyria bežci, ale nič si z toho nerobím. Ani neriešim či idem podľa plánu, alebo nie. Vrchol Zárub je dôležitý. Nič iné. Ďalšia tabuľka oznamuje 5minút Záruby. Tu by teda mali byť aj tri pomocné hliadky. Nikde nič. Začínam klesať vchádzam do lesa a klesám stále. Že som ja niekde minul tie hliadky!!!! Otočím sa a pozriem hore na svah, nazad sa mi vôbec nechce. Pokračujem ďalej. Buď ich stretnem, alebo na Bukovej už nebudem mať starosti ako ďalej. Aby som sa prebral vyberám rožok a otváram vákuovanú šunku. No v tom teple, vonia dobre aj chutí, ale nezdá sa mi. Chodník stále klesá. Keď začínam naberať presvedčenie že som hliadky minul, tak zrazu sa objavia predo mnou. Dosť by ma to rozladilo, keby ma diskli pred Bukovou. Ani nie tak z toho že som minul hliadku, ale že tak skoro. :-)

Klesanie z Ostrého kameňa dosť bolí a radšej všetko kráčam. Keď som skoro dole rozbieham sa a pokračujem po žltej na Bukovú cez lúky. Vyplašia ma bežci čo idú oproti. Čo špatná cesta? Ale nie len po žltej sa vraciame na červenú. Ako málo stačí ku spokojnosti.

Na obč. Buková prichádzam za 7:20. Plán bol za 6:00.

Schytávam prvú depku. Záruby ma zmohli viac ako je únosné, žabky na priehrade si neodolateľne pohodovo kvákajú. Depka neuveriteľne bolí a tlačí na stop gombík. Milá obsluha ma povzbudzuje, napája. Dostávam opäť vodu, Coca Colu, melón, banán, chlieb s masťou. V stane po zemi sedia všelijako pohodení spáči. Žeby už toľko ľudí vzdalo????? Tak to je impulz že to nevzdám tu, hádam až v Sološnici. Až neskôr pochopím že to sú štafetáry. Depka vrcholí a ja sa lúčim a mierim do tmy. Žabky ako Sirény ma vábia k odpočinku. No, neviem či to je dobré miesto na občerstvovaciu stanicu.

Ale stanica mi vliala nové sily do žíl a zrazu začínam žiť. Bežím hore lúkou po žltej a nič nevnímam, iba odrazky osvietené čelovkou. Po chvíli točím na červenú a vydávam sa 17km dlhý úsek do Sološnice s celkovým prevýšením 648m, čo nie je veľa ale stále sa stúpa, hádam až po Roštún. Z tejto etapy si veľa nepamätám. Stále v tme, nekonečné stúpania, perfektné značenie odrazovými terčíkmi. Aby som zahnal únavu púšťam si do slúchadiel

hudbu.

DSC_0822.JPG

Svitanie ma zastihlo niekde okolo Amonovej lúky. Neviem kde to bolo ale fascinujú ma nádherné mohutné duby. Hore na Vápennej robím fotografie, keď sa zrazu spod zeme vynorí Palo Námer, ktorý beží štafetu. Neuveriteľne ma stretnutie povzbudí. Dáme spoločné selfie a ide sa ďalej, každý svojím tempom.

Do Sološnice vchádzam za 11:30, čiže o 6:30 ráno.

Som zbitý ako pes. Nevládzem bežať ani po asfaltke dole kopcom. Ani nie rozbitý, ale únava sa hlási ťažkým spôsobom. Za sebou mám iba 56 km, z prevýšenia je zdolané okolo 1950m. Nič moc. V knihách som viac krát čítal, ako ultra bežec prekonáva únavu, neznesiteľnú chuť vzdať. Je fajn prežívať utrpenie druhých vyvalený na gauči, ale zažiť si to na vlastnej koži, tak to sa nedá porovnať. Že ja somár si musím vyskúšať všetko na vlastnej koži.

V Sološnici tradične super dobrovoľníci. Čo z toho keď ja som súci na utratenie. Cestoviny, rizoto neviem dostať cez hrdlo. Akurát melón a banán. Dostávam vodu do fliaš, modré z neba by mi priniesli len aby som ožil a pokračoval ďalej. Po oddychu naberám trocha farbu a odkráčam na ďalšiu etapu. Volám môjmu doprovodu Petrovi Krivosudskému aby som ho informoval že na Babu ani nemusí ísť, že tam to určite vzdám, a ak by ma napadali nejaké blbé myšlienky pokračovať, tak určite sa hodím pod kamión a tri nápravy už hádam vykonajú svoju prácu.

Krivoško reaguje úžasne: “No, počujem že si troška unavený, nevadí. Vieš čo, teraz to nepreháňaj, kľudne si hopkaj na Babu a tam ťa dám dohromady a pôjdeme ďalej. Šetri sa, len choď pomaličky. Uvidíš že to bude dobre. Nevadí že nestíhaš plán a že na Babe budeš o tri hodiny neskôr”. Keby mohol tak mi cez telefón utrie soplík, ovlaží čelo a potľapká po líci. No čo poviem. Po tom telefóne založím slúchadlá na uši a bežím v kuse tri kilometre. Únava je preč a ja mám silu ísť ďalej. Pripadám si zrazu silnejší ako Scott Jurek na Bad Watter keď vstával z mŕtvych. Nevadí mi ani že bežím pre mňa najnesympatickejšiu etapu. Viem že čas tomu nezodpovedá ale úžasný pocit že som nezastaviteľný si nedám zobrať ani buldozérom. Letím ako ironman, sedlo Skalka, Panské uhliská (aj keď na odbočke na Vysokú tupo pozerám na čas 40min oznamujúci vrchol Vysokej. V mozgu musím následne robiť dlho upratovanie, kým prídem na to že inak sa ďalej nedostanem), Vysoká, Hubalová, Čermák, Skalnatá (fuj!!!!), Čmeľok. Na Čmeľoku sa stretnem s Krivošom. “Dago to je výborné že už si tu, ale poď musíme ešte stihnúť v limite Babu a bude to super”. Valíme ako veľká voda dole kopcom, pri križovaní cesty ma vôbec nenapadne pod čo som sa chcel vlastne hodiť.

Baba po 17:20, čiže 12:20 na obed.

Na občerstvovačke je super. Dobrovoľníci sa starajú ako o vlastné, polievočka, vodička, melónik nech sa páči, zabalíme, donesieme, navážime prosím pekne môžeme nechať o 11 deko viac? No neskutočné!!!! Akurát Krivo ma vytrháva z ružového sna: “Dago, ideme ďalej? Áno? Tak potom rýchlo. 5 hodín Kamzík, to sa nesmieme flákať. Vstávaj a ideme!!!!!” Tak sa preberám do reality a rýchlo konám. V drop bagu mám čisté veci, tenisky. Za 5 min som prezlečený, všetko zjedené, miska s kuracím vývarom vylízaná. IDEME!!!!!!!Kamzík občerstvovačka.jpg

Neviem ako sa dá popísať slušne 5 hodín čistého zúfalstva, boja s únavou, chabého natrénovania, slabomyselnosti. Cez slzy a smiech? Jedine. Krivoško sa vyfarbuje ako rodený pedagóg. Ak potrebné, tak pritvrdí, pochváli, postará sa o pitný režim,  doplní minerály, zvýši-spomalí tempo. Ako keby ma tridsať diplomov z doprovodnej činnosti. A ja to skutočne

potrebujem.

V pozadí Somár (kopec).jpg

Krivoš rieši nielen mňa. Niekde pred Somárom vidíme nejakého chlapa beznádejne odpočívať na kôpke dreva. Krivoš v momente reaguje “Čo tu robíš? Ideš ďalej? Hej? Tak sa zbaľ a pod s nami. Neflákaj sa!!!! Poď!!! Alebo tu umri!!!!! ” Milan Hota vstane a po pár sto metroch sa pridá a ideme spolu až do cieľa. Je to mág ten Krivoško!!!!!!!

Za Bielym Krížom, keď cyklisti hustnú, Krivošovi nerobí žiaden problém bežať predo mnou a rukami rozráža cyklistov idúcich oproti: “Pozor!!!! Ide Štefánik trail, 140km!!!!!!!!!!!”, Dáva na známosť celému lesu. “Dago, veď časy sú zlé, šetríme energiu. Nebudeme predsa kľučkovať po ceste!!!!!!!”

Pred Chlmcom dobiehame Petra Cibulu. O našom tempe netreba mať žiadne ilúzie, ale ak sa nám podarilo niekoho dobehnúť, tak Cibula musel byť skutočne hotový. Krivoš mlčí, tak sa angažujem ja: “Poď, nekráčaj!!!!! Poď, my nejdeme rýchlejšie, pridaj sa!!!!!!!!!!! Poď.” Cibula sa skutočne pridáva a ide s nami. Ja sa rozbieham, pridáva sa Milan a aj Peter Cibula, ale neviem, po nejakej chvíli už nie je za nami. Už to neriešime, po žltej klesáme k lanovke a nasleduje superdirettissima na Kamzík. Výživné ako preplach čreva. Som totálne vyžmýkaný z energie. Také sympatické deštrukčné myšlienky ako na Babe už neprichádzajú. Ani na tie nie je sila…….

Príchod na obč. Kamzík.jpg

 

Kamzík je za 22:44, čiže 17:44 SEČ

Je tu Kamzík, mŕtvy bod, zlom, koniec. Sme uznaní v limite. Neviem či sa mám tešiť, predo mnou je posledných 34 km. Krivoš sa s nami lúči a ide oddychovať, za týždeň ide ironmana na Morave (ehm, to je 3.6km plávanie, 180km bike a 42,195 km beh, no lahôdka)Dokázali sme to, Krivoško!!!.jpg

S Milanom Hotom využívame slastné oddychovanie. Vražedný limit pominul a pre nás neexistuje žiaden problém. Za chvíľu pribieha Peter Cibula a oznamuje že končí. Bolia ho kĺby a vôbec všetko. No tak hádam sa nebudem rozširovať čo všetko ma bolí po Krivošovom drile. Ani neviem čo ma nebolí……

Ideme ďalej do cieľa!!!!.jpg

Medzi lopatkami na chrbte ma tak páli sval, že idem zbláznieť.

Je čas pokračovať. Lúčime sa so skvelou obsluhou a ideme zmordovaní, aj keď milimetríček oddýchnutí ďalej.

Hlava už ani neprotestuje. Otupno sa ide dopredu. Je fajn že do Devína musíme prísť do 23:00, takže dá sa ísť v kľude. Sem tam beh a stále chôdza. Na viac nemáme. V Horskom parku ma prišli podporiť rodičia so sestrou a švagrom. Smelo môžem povedať že určite boli najstarší podporovatelia na Štefánikovi. Otec 89r, mama 87r. Bolo to milé povzbudenie. A hurá na schody, z ktorých som bol prekvapený ako ľahko boli zdolateľné. Cesta po Karlovku je zúfalá. V lese na Devínsku kobylu zúfalá, beznádejná a nekonečná. Od Karlovky ma doprevádza Janko Roziak a Zuzka Ježíková. Sú super podpora ale môj mozog už dokáže komunikovať na úrovni jednotky a nuly. Áno, nie. Takže srandy hromada. V camelbaku mi stále pípa mobil. To ešte Krivoško zo spoločnej cesty spravil foto a zavesil na facebook, teraz mi kamaráti z 3NT píšu podporné pozdravy. Je to príjemné čítať a dobre to robí ubolenej dušičke. Ale nevládzem už držať mobil v ruke. Je tu povzbudzujúca značka že 10min Devínska kobyla. Tak 100min, to by som bral ale určite nie 10min. NEKONEČNÉ!!!!!!! Hore je kontrolný bod. Ani netuším kto tam bol. Pípli sme si, vraj padli povzbudzujúce slová a Zuzka ma smeruje ďalej. Dago poď, ostatní nás dohonia. Nasledujem ju ako ovečka. Zabáva ma ťažkou intelektuálnou témou že slovo gél sa skloňuje podľa dvoch vzorov, či čo. Tak na oplátku jej ukazujem že tu rastie strom s najkrajším kmeňom na Slovenku, ak nie v celej galaxii. Klesanie z Kobyly sa mi zdá nekonečné. To už musíme byť hádam aj päťsto metrov pod úrovňou mora!!!!!!

megastrom_006.jpg

Konečne Devín. Premávka zastavená a mi defilujeme pred špalierom neveriacich šoférov.

Devín po 27:52, čiže 22:52 SEČ

Obsluha sa stará, skáče ako na strunkách, ale čo s nami keď už nevieme čo chceme. Tuším som si dal pivečko a melónik. Rozpršalo sa, príjemne jemne.

Tak a ideme ďalej, ale zrazu prichádza povestné “Prv než mosím ít, tak najprv musím ít”. Žalúdok sa začína búriť, ale statočne potom vydržal až do cieľa.

Cesta z Devína hádam ani beznádejnejšia nemôže byť. Únava, dážď - už to nie je príjemný dáždik - už leje, oči v osvetlenom kuželi čelovky vidia horšie a menej, začínam sa ľakať tieňov vetvičiek, lístia. Keď som usúdil že posledná kontrolná hliadka už nebude, nerazíme na stan umiestnený presne v strede cesty, presne ako mám Milan Urbaník sľuboval na začiatku. Až teraz chápem prečo. Ak by som šiel sám tak osadenstvu prejdem krížom cez stan a nevšimnem si to. Rozlúčime sa a pokračujeme ďalej. Rýchlo sa k nám blíži ostré svetlo čelovky. Teraz uprostred noci sa tu naháňa biker po lese? Ukáže sa že je to Krivoš. Nedalo mu aby dal ujsť záver. Z cesty viac neviem, iba podchvíľou z tmy zjavujúcu sa mi osôbku s rezolútnym “Dago, nezaostávame!!!!!!”

Ak existuje koniec sveta, tak určite koniec nekončí len tak. Myslím že pravdu má Pacho “Na konci sveta je plot, potom je voda. Potom je druhý plot a druhá voda. A potom je tretí plot a až za ním je koniec sveta”. A so Štefánikom je to presne tak isto. Malý koniec sveta schovaný v nekonečnu za tretím plotom. Posledný úsek by sa mal mať v propozíciach poznámku: “Štefánik trail končí na konci sveta”. Keď sme sa blížili k tretiemu plotu, to bolo niekde pri Riverparku, tak oproti prišiel Milanov syn Dalimil, mimochodom dobehol 32-hý, že najhlbšia poklona a oznámil nám že ak chceme byť finishery, tak musíme to stihnúť do 14 min. Prvá reakcia bola že mi môžu……, po chvíli nám dochádza že ten kúsok by sme hádam mohli aj troška zrýchliť. Od Nového mosta je to už beh, pod Starým mostom upaľujeme hádam aj 5-kovým tempom.

Je tu cieľ po 31:30:18, čiže nedeľa ráno o 2:30.

Tak ja nielen že zvládnem Štefánika, ešte aj záver si dám v plnom behu. Akože v(b)odka za 144km. Ako vo sne vnímam, čo sa deje okolo nás. Tuším že dostávam medailu, fotia nás sprava, zľava. Celý môj úžasný doprovod mi gratuluje, ešte raz vďaka. Nebyť ich, tak to nedokážem. Je to úžasný pocit, škoda len že moje zmysly sú nepoužiteľné, tak to nejako od-usmievam a idem do stanu, kde dostávam finishérsky gulášik a pivečko. Je tu aj moja polovička s kamarátkou. Dokonca rozoznávam aj Romana Ďurisa, ktorému sa v sobotu narodila dcéra. V stane sa sedí výborne, ale už treba ísť domov. Vnemy a zmysly nie že špatne fungujú, oni nefungujú vôbec. Lúčim sa s Milanom Hotom: “Kamoško zdárne dobojované a držím Ti palce na 207ke v auguste”. Balvan jeden.V ciely!!!!!!!.jpg

 

Počas behu som schudol 4kg, vypil som okolo 10 litrov tekutín. A zničil som si jedno nechtové lôžko na palci.

Na začiatku to bolo náhodné zablúdenie na stránku Štefanik trail, potom náhodná debata o tajných cieľoch pri ospalom rannom pokluse, náhodné rýpnutie Krivoša nech vyklopím svoj tajný cieľ. To všetko nemohla byť náhoda. Náhoda neexistuje. Existuje jedine pevná vôľa, chuť vytrvať a neskladať už sto krát zložené zbrane a samozrejme povestné šťastíčko, ktoré zabezpečí aby všetky podstatné a aj nepodstatné veci a udalosti zapadli do seba v správnom čase, správnom poradí a na správnom mieste.

Aj keď sa niekedy zdá že je to náhoda. Nie je.

Na úplný záver ešte jedno veľké poďakovanie organizátorom, dobrovoľníkom a šéfovi podujatia Martinovi Urbaníkovi. Všetkým dvesto!!!!!!

Děkuji

Stvořil Bůh, stvořil Bůh ratolest,

bych mohl věnce vázat,

děkuji, děkuji za bolest,

jež učí mne se tázat,

děkuji, děkuji za nezdar:

ten naučí mne píli,

bych mohl, bych mohl přinést dar,

byť nezbývalo síly,

děkuji, děkuji, děkuji.

(Karel Kryl)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

SVET

Taliansky premiér Renzi po prehre v referende podá demisiu

Hlasovanie zaznamenalo vysokú účasť.


Už ste čítali?