reklama

93.r. Medznárodný maratón mieru, Košice

Keď beh neprináša radosť, ale utrpenie. Alebo ako sa dá vytrápiť, kým hlava pochopí že telo potrebuje oddych.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Je piatok doobeda, sedím vo vlaku a teším sa na víkend pred sebou s hlavným bodom programu - účasť na 93. ročníku MMM. Trasu vlakom som si zámerne vybral nasledovne: Bratislava - Banská Bystrica (5min na prestup!) - Červená skala - Margecany - Košice. Chcem zažiť cestu vlakom pri Hrone až k Kráľovej hole, známu Telgártsku slučku s kruhovým tunelom a dvoma viaduktmi, malebnú Stratenú dolinu a Palcmanskú Mašu, ako aj cestu údolím Hnilca. Pri kupovaní lístka pani pokladníčka na chvíľku skoro skamenela a úžasom sa jej rozšírili zreničky, keď som na jej ponuku skrátiť cestu o dve hodiny odpovedal že to nepotrebujem a ja chcem ísť presne tak ako som povedal. Cesta jednokoľajkou Horehroním splnila moje očakávania. Krásne scenérie spoza okna vlaku sa otvárali kľukatou traťou, podchvíľou sa ozýval piskot rušňa na častých priecestiach. Míňali sme staničky malé, väčšie, zabudnuté, aj zrušené.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 

 

Do Košíc prichádzam pred šiestou hodinou a hneď zamierim do penziónu Šport, ktorý má pre mňa výbornú polohou - päť minút od miesta štartu maratónu.

Večer ešte stihnem registráciu na maratón v Aupark Shopping Center a navštívim expo MMM. Na registrácii dostávam ako darček malý, praktický ruksáčik - výborná vecička. Na večeru si dám pečeného lososa. Čítal som že mäso z lososa je výživné tak ako bežné hovädzie, iba že je ďaleko ľahšie stráviteľné. V praxi som ale dostal taký maličký kúsok lososa za 6€, že neviem či sa výživou rovná hocičomu dusenému za 4€. Veď, cesta poznania je kľukatá, nikdy nie rovná a určite sem-tam aj drahá.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Cestou na penzión potom rozmýšľam ako budem vedieť zabehnúť v nedeľu maratón. Nemám veľa nabehané, pretože ma už rok bolia achilovky. Niekedy viac, niekedy menej. Ale pred tromi mesiacmi som sa dobrovoľne rozhodol, no dodnes neviem či mi to podsunul čert alebo anjel, že si vyskúšam ako chutí triatlon a z toho dôvodu som zaradil do môjho tréningového procesu dvakrát týždenne plávanie. Nie že by mi to pomohlo v plávaní, ale úžasne ustúpila únava, stuhnutosť tela a kĺbov, a čo je najlepšie aj bolesť achiloviek. Radosť sa hýbať!!!!! Takže pocity mám dobré, akurát že nie je nabehané, ale dúfam že to aj tak zvládnem.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ráno sa vykŕmim na švédskych stoloch v penzióne a absolvujem opäť okruh expo MMM, potom hlavné námestie, po ktorom sa skutočne príjemne prechádza a pokračujem návštevou Košického múzea, ktoré je hneď vedľa sochy Maratónca, kde chcem navštíviť expozíciu “Košický zlatý poklad”. Mňa fascinuje tento príbeh, ktorý je o nájdenom zlatom poklade v roku 1934 v Košiciach. Je to takmer 12 kg zlata, skoro 3 000 zlatých mincí a reťaz. Usudzuje sa že poklad bol zakopaný v roku 1682 v dome sídla Spišskej komory, dnes na Hlavnom námestí č.68.

 

Že čo je na tom také zaujímavé? Čitateľ uváži: Po objavení robotníkmi sa poklad nestratil a nerozkradol, napriek snahám a prežil aj počas vojny “záujem” nemeckých ríšskych úradov a aj úradov horthyovského maďarska. Tak isto prežil poklad aj povojnový turbulentný vývoj, aby nakoniec bol inštalovaný v podzemnom trezore Košického múze. Myslím že existencia tohto pokladu potvrdzuje, že zázraky sa stále na svete dejú.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Okolo 15 hodiny mierim znova na expo MMM, kde stretávam známe tváre ako Betku a Ľuba Martinkovcov, Balženku a Martina Laukovcov, Petra Šafaríka, Paľa Hajdúka, Ľuba Petríka a Viléma Nováka, ktorého snáď pozná komplet maratónska obec. Tiež sa spoznávam aj s Zuzanou Noskovou a Michalom Mikulkom.

Vo výbornej atmosfére čas rýchlo plynie a ideme na pasta party v Hotelovej akadémii, ktorá nemá chybu, aj keď je nás tam maratóncov ako hadov, ale niekde sa to musí prejaviť ak nás je 12 000, však áno. Večer ešte navštívime zaručene dobrú “reštiku Golem”, kde položíme jedno nefiltrované s blahodárnym účinkom na črevnú flóru a faunu maratónsku a ideme spať.

Telo dostalo pred veľkým výkonom všetko čo potrebovalo: kultúrny zážitok, dostatok zdravého a ľahko stráviteľného jedla a aj pitný režim tiež nebol zanedbaný.

Ráno sa zobúdzam do jemne zamračeného počasia a plný očakávania sa pripravujem na maratón. Všetko v pohode stíham. Je zvláštne, ale všetky potrebné veci nachádzam na prvýkrát a na očakávanom mieste. Zvyčajne sa chce nejaká potrebná vec so mnou hrať na schovávačku a skúša stabilitu mojej nervovej sústavy. V pohodičke teda o 8:15 vychádzam z penziónu. Dám si 1km rozklus + abcedku a idem na štart. Tam stretávam v koridore iba Betku, Zuzanu a Michala.

Troška pokecáme, ale viac sa sústreďujeme na to čo nás čaká. Teda aspoň ja. Opäť v duchu rozoberám moje vyhliadky. V hlave si stanovujem cieľ dobehnúť do štyroch hodín, čiže tempo okolo 5:30min/km. Cítim sa tak výborne, že v kútiku duše riešim či stanovený cieľ nie je príliš poddimenzovaný. 

Je tu štart. S babami sa lúčim, želáme si dobrý beh a bežím si svoje. Zo známych nevidím nikoho. Na Hlavnom námestí je živo a skandujúco. Po stranách nás povzbudzuje veľa divákov, vnímam rýchlikov ktorí sa snažia zabehnúť maratón na dvoch kilometroch, prípadne dobieham bežcov ktorí už teraz zisťujú že prepálili začiatok. 

Prvá desinka je za 55 minút a to sa skutočne miernim v tempe. Cítim sa vo výbornej pohode. V ďalšej päťke začínam cítiť v stehnách také zvláštne napätie, únavu. Troch spomaľujem aby som sa uvoľnil. Ale čím ďalej tým viac cítim že to nie je ono. V štvrtej 5-ke už viem že mám problém, presne ten istý ako v Krakove - achilovky. Nejako skoro sa dnes ozývajú. Spomaľujem a polka maratónu je za 2:06. Tak pomaly som v živote nešiel. Horšie je že už viem že druhá polovička budú galeje. Žiaľ realita predbehla aj najhoršie ne-očakávania. Od 28km prechádzam do striedania behu a trocha chôdze, aby sa to postupne menilo na chôdzu a trocha behu. S vypätím všetkých síl bežím, keď kráčam tak krívam tak, že ma to ešte viac vyčerpáva ako beh. Tepy mám vyššie pri kráčaní, ako pri behu. Takýto beh je hrozný, ale má aj pozitívne stránky. Na 36 km je krčma s vonkajším sedením pri ceste. Keď dokráčam k sedeniu, tak si ma všimne jeden z návštevníkov a začne hlasite povzbudzovať a zároveň pozývať na pivo. S vďakou odmietam a na oplátku sa rozbieham. Na to začne pribúdať potlesk, aby za chvíľočku skandovala celá krčma. Máličko chýbalo aby som zažil standing - ovation. Tak to som v živote nezažil. Ľudia ma mohutnejšie povzbudzujú, ako keď bežím na čas 3:30!!!

Na 37km na predbiehajú dve dievčinky. Jedna sa ku mne obráti a povzbudzuje ma, aby som sa pridal k nim. Nepomáha, ale o ďalší km je už situácia obrátená. Dievčina, ktorá mala starosť o mňa, kráča teraz bez motivácie sama a ja ju predbieham. “Motory neťahajú?” pýtam sa. Pousmeje sa a mávne rukou. Po chvíli počujem že ma doháňa. Na občerstvovačke je predo mnou, aby som ju hneď zas predbehol. Po dôkladnom oddychu ma ale dobehne a ideme spolu až do cieľa. Debatujúc, kráčajúc a sem tam aj pobehnúc. 2 km pred cieľom sa rozbiehame, aby sme si nerobili hanbu pred divákmi. Na hlavnom námestí nám aplauduje celé námestie. Hádam všetci sediaci aj stojaci návštevníci hlavného námestia nás povzbudzujú. Najkrajší zážitok pri najhoršom výkone!!!!

Ešte aj Boris Csiba nás povzbudzuje, skončil druhý zo Slovákov a určite už aj zabudol že bežal. Boris gratulujem k osobáku, aj keď viem že snaha bola byť prvým.

300 metrov pred cieľom dobiehame dvoch borcov. Vidina konca maratónu a zvýšenej hladiny endofínov v krvi zabezpečila že prestávam cítiť únavu a bolesť. Obraciam sa na moju spolubežkyňu. Dáme ich? Dáme!!! Tak ideme a hurá na nich!!! Do cieľa vbiehame ako víchor, no tak skôr silnejší vetrík. Fešáci sú zdolaní.

Dostávam na krk neprehliadnuteľnú pamätnú medailu. Pekná je ako každý rok, ale má takú váhu že vyjadrím obavu či mi nezlomí krk. Dobrovoľníčka sa usmeje, asi nie som prvý čo to komentuje. Poďakujem spolubežkyni za spoluprácu a rozlúčime sa. Musím sa venovať sám sebe. Cítim sa dosť biedne a aj mrákoty ma obchádzajú. Snažím si čo najrýchlejšie vybrať občerstvenie a sadám si na lavičku. Takto sedím bez pohnutia dobrých 30 minút a zatiaľ vypijem fľašku vody a plechovku piva. Telo sa dalo ako tak do poriadku a ja som schopný vnímať okolie. Po oddýchnutí sa opatrným krokom poberám von z cieľového koridoru. Nemám chuť s nikým hovoriť. Betka s Ľubom, ktorí bežali polmaratón už sú určite na ceste do Bratislavy. A nikoho iného ani nechcem vidieť.

Zrazu na chodníku pred sebou zbadám v mojom smere kráčajúceho Vila Nováka!!! Ako pokropený živou vodou pridávam do kroku a prihováram sa mu. Po chvíli zisťujeme že máme neodolateľnú chuť na pivo, ale ja mám peniaze na izbe. Vilo ma pozýva, čo ja s rozpakmi prijímam, pretože nechcem aby trpela jeho rodina hladom. “Dago neboj sa, teba pozvem aj keby som musel ísť brigádovať” Po takom ubezpečení ideme do najbližšej krčmy na zdravotný škopek.

Pustili sme sa rozoberať naše neslávne výkony. Teda hlavne ten môj. Čas 5:30 je suverénne najhorší čas, aký som v živote dosiahol. Už ma nebaví rozoberať môj výkon.

“Dago, nemôžeš byť taký tvrdohlavý. Musíš sa viac šetriť. Tie achilovky si musia oddýchnuť.” uzavrie debatu Vilo.

“Nuž neviem, veď posledné dva mesiace som sa už cítil dobre, ale teraz to vyzerá že to nebolo to pravé orechové“ uznávam, ale aby si Vilo nemyslel že je tu najmúdrejší tak mu pripomínam jeho hriechy “Tak to mi hovorí akurát ten pravý, všakže?”

Chvíľu sa navzájom podpichujeme aby sme našu debatu uzavreli spoločným vyhlásením:

“Keby sme neboli tvrdohlaví, tak by sme neodbehli to, čo sa nám doteraz podarilo. A to je pravda. Skrátka, cesty pravdy a tvrdohlavosti sú nevyspytateľné.” Dodebatované.

Lúčime sa a ja som z tej našej debaty pookrial a som skutočne veľmi rád že som stretol Vila, ktorý uteká na vlak a ja na penzión zmyť zo seba kilo soli, únavu a zbytočné myšlienky. Večer zvládam bez problémov aj večeru v Kelt pube a idem oddychovať.

Ráno sa potom achilovky tvária ako keby včerajšok neexistoval. A potom že sa mám riadiť svojimi pocitmi. V každom prípade musím splniť svoje predsavzatie a mesiac nebehať. Pre istotu nebudem čítať ani bežecké časopisy.

S jedinou výnimkou: povolil som si navštevovať stránkuwww.42195.sk, aj keď musím uznať že správam niekedy, dosť často, nerozumiem.

 

 

Dag Ulehla

Dag Ulehla

Bloger 
  • Počet článkov:  4
  •  | 
  • Páči sa:  2x

chcem sa podeliť o svoje zážitky z absolvovaných maratónov ultra behov. Prípadne z iných športových zážitkov. Člen 3NT. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu